nedeľa, 1. júla 2012

I don't have time:/

Ahojte baby:)
Nevedela som, že sem ešte niekto chodíte, tak som prestala. Vlaste, išla som do zahraničia. Som od 22.6. v chorvátsku a 4. júla (o 3 dni) prídem, to vám asi 5. napíšem časť. A 12.7. idem na týždeň do tábora. Potom Paríž (27.7.-11.8.) a 20.augusta Anglicko, tam som 7 dní. Medzičasom sa vám budem snažiť venovať, teda asi iba jednému človeku,.. no neviem. Preto vás chcem poprosiť,.. ak to tu ešte niekto navštevujete a čítate, nechajte za sebou komentár:))

streda, 13. júna 2012

3. I wish

Och, s vašich komentárov sa veľmi teším baby:) Som rada, že sa páči a že to vôbec čítate:)
Tu je 3. diel, dúfam, že sa bude páčiť. Prosím, zanechajte komentár:)

"Tak si mi chýbala Karen!" povedal mi stále vo vrúcnom objatí.
"Tak prečo si neprišiel?" 
"Nemohol som..." 
"Chcem vôbec vedieť prečo?"
"Neskôr ti poviem." áno, dám ti čas na vymyslenie si niečoho,..behalo mi hlavou. "Poď so mnou" povedal po dlhšom tichu.
"Ehm" zakašlala Laurie v snahe na seba upozorniť.
"Vlastne,... my už musíme ísť." vytrhla som si ruku z jeho zovretia a o krok ustúpila.
"Nechoď. Teda nechoďte." opravil sa.
"Musíme byť naspäť o chvíľku, takže musíme." Bože, ako ho nenávidím! Nie,... mám ho rada. Až moc. Nechcem zase cítiť tú samotu, keď si zmyslí, že na mňa zabudne. Musím sa ubrániť tým jeho krásnym očiam a všetkému.
"Hej, Jeremy! Kde trčíš?!" ozval sa nejaký chalanský hlas znútra. 
"Poďte" 
"Ahoj Jeremy." povedala som rozhodne a rýchlym krokom išla späť a Laurie mi išla v pätách. Žiadna snaha zastaviť ma. Tak ma to bolelo... Zase som prežívala to prázdno vnútri samej seba. Ničota. Ničota a temnota.
"Kto to bol?" spýtala sa Laurie, keď som spomalila. Moje kolená sa podlomili a ja som klesla na zem s hlavou v dlaniach.
"Debil" hlesla som jednoducho. Mala som chuť mu napluť do tváre... No dobre, to zas nie. 
"Chceš o tom hovoriť?" opýtala sa súcitne.
Pokrútila som hlavou a s jej pomocou vstala. S hlavou plnou smútku a slzami v očiach sme sa vydali na zastávku. Našťastie práve išiel jeden autobus. Bez váhania sme nastúpili a viezli sa "domov".
_________________________________________________________________________________
"Sme naspäť" hlásili sme sa u Georga, keď sme prišli.
"To ste na aký film boli, keď skončil  tak skoro?" opýtal sa podozrievavo. A sme v čom? V riti sme.
"Ne- neboli lístky" zakoktala sa Laurie.
"Keby som mal čas, vyzvedám. Máte šťastie že som zaneprázdnený. Spravte si úlohy." nakázal nám a hlavou naznačil, aby sme opustili jeho miestnosť. Bože, je to tu strašné. Teraz ešte viac ako inokedy,.. Teraz to viac bolí,..

nedeľa, 10. júna 2012

2. I wish


Ahojte. Takže druhý diel je tu. Dúfam, že sa bude apom trochu páčiť:) 

„Pýtala som sa Georga, či môžeme ísť do toho kina.“ hovorila mi Laurie, keď si dolakovala nechty.
„A?“ opýtala som sa neprítomne, zahľadená von oknom na malú Aby, ktorú naháňal William. Ako strašne mi je ľúto, že sú tu.
„Citujem: ak hneď po skončení filmu neprídete naspäť, bude to vaša posledná chvíľa slobody!“ ku koncu zvýšila hlas a naraz sme sa rozosmiali. Neviem čo by som robila, ak by tu ona nebola.
„Kedy to začína? A na čo ideme a skade zoženieme peniaze?“ vysypala som zo seba pár otázok a ona sa len uškierala. To nedopadne dobre...

„Si si istá, že sa chceme predierať týmto všetkým?“ spýtala som sa Laurie, keď sme vystúpili z autobusu. Pred kinom bolo neskutočne veľa ľudí. Hlavne báb. Vreštiacich báb. Tlačili sa do vnútra až mi zle ostalo. V tom kine bude tak dusno,... Pochybujem že nám zostanú nejaké lístky.
„Nemaj strach. Vzadu je tiež vchod. Síce pre personál, ale nahodíme psie oči a oni nás pustia“ istota z jej hlasu bola až odstrašujúca. Ale tak čo som mala robiť? Pchať sa tam určite nemienim. Obišli sme snáď celý areál a konečne sme sa dostali k zadnmu vchodu. Jediný problém bol, že tam stáli SBSkári.
„Hlavne buď ticho“ šepla mi Laurie a pomaly kráčala vpred a ja hneď za ňou. „Dobrý deň. Prosím vás čo sa tu stalo? Prečo všetky tie baby? My sme chceli ísť do kina,.. je otvorené?“ spýtala sa sladkým hláskom a pri tom sa kývala s jednej strany na druhú.
„Ha-ha-ha“ zasmiali sa chlapíci naraz. „My nie sme debilní. Je nám jasné že ich chcete vidieť.“
„Čo?“ nechápala som. V tom sa dvere otvorili a vyšiel z nich chalan. Krásny chalan. Chalan s hnedými očami a vlasmi. Pery plné, krásna tvár a to telo,...
„Do riti! Nedáte pokoj?!“ vyhukol na nás. Ten hlas mi bol akýsi povedomý. O krok som ustúpila a Laurie som potiahla tiež. Ten nervózny ale zároveň nádherný chalan odfrkol a išiel za budovu.
„Nejaký namyslený debil po mne vrešťať nebude!“ zakričala po ňom Laurie. On spravil spätný krok a v tom uhle som si uvedomila, kto to je. Srdce mi prestalo biť, dych sa mi zastavil a slzy tiekli po tvári. Stála som tam ako ožiarená a hľadela na neho a on na mňa.
„Karen,...“ šepol potichučky. Tá slaná tekutina z mojich očí išla stále rýchlejšie. Nič som nevnímala. Nikoho. Len jeho. Jeho a jeho oči. Spomenula som si na to, ako na mňa zabudol. Ako sa na mňa vykašlal.
„Nemali sme ísť do toho kina. Poď Karen, ideme domov.“ hovorila Laurie, chytila ma za zápästie a jemne potiahla.
„Nechoď! Prosím, musíme sa porozprávať! Prosím,..“ hovoril zúfalo. Ja som to nezvládla. Rozbehla som sa za ním, hodila sa mu okolo krku a do jeho trička nahlas vzlykala.


sobota, 9. júna 2012

1. I wish


 Ahojte:) Som Sára, píšem taký vymyslený príbeh. Dúfam, že sa bude páčiť. Prvý diel je len taký hoci-aký. Plánujem k tomu napísať asi takých 30-50 častí. Nenútim to nikoho čítať. Je to čiste na vás. Rada by som vedela váš názor. Ak by bolo možné, zanechajte prosím komentár. Zatiaľ všetko. Takže tu to je, 1. diel :))

„Prosím ťa Mary , nemohla by som ešte zostať? Ja nechcem ísť naspäť. Bojím sa,..“ 

„Karen, zlatko. Jasné, že tu môžeš zostať, ale nemôžeš to nechať takto. Musíme ísť na políciu, alebo kam.“

„Nie! Ja nechcem ísť do decáku!“ plakala som jej v náručí.

„Tššššt,.. nikam nepôjdeš neboj“ utešovala ma a rukou prechádzala po chrbte tak, ako to robievala mamka.

Po tom, ako zomrela, začal otec piť, brať drogy, domov si nosiť nejaké pouličné fluandry a samozrejme svoju jedinú dcéru zanedbával, mlátil a zneužíval. Hlavne preto som sa odkradla z domu. Za Mary, mamkinou dlhoročnou kamarátkou. Od základky boli najlepšími kamarátkami. Má dve deti. Janis a Jeremyho. Sú úžasní. Pomáhajú mi. Spávam u nich v Jeremyho izbe. On na nafukovačke, ja v jeho posteli. Tak sa rozhodol on. Nie ja, nie Mary ani Janis. On. Na mamin hrob nechodievam. Nemám rada cintoríny a tú atmosféru. Bojím sa tam. 

„Ahoj“ vyrušila ma zo spomienok Laurie. Je so mnou na izbe. Áno, som v decáku. Tie reči, že do decáku nepôjdem boli iba odrb. Jasné, čo som mohla čakať. Mala som 10 keď sa to stalo. S Mary som išla na políciu. Všetko im povedala. Počas súdu a všetkého som bola u Marry a všetko sa zdalo byť v ako-takom poriadku. No samozrejme, dlho to nevydržalo. Ráno, presne na moje 11 narodeniny na vchodové dvere zaklopala sociálka a zobrali ma do decáku. Celé dni a noci som preplakala na tvrdej posteli medzi štyrmi bledozelenými stenami s hlavou v dlaniach. Síce ma chodil Jeremy s Mary a niekedy aj Janis navštevovať, nebolo to ako kedysi. Prvý mesiac tu boli podľa možností každý deň, druhý mesiac iba dva krát do týždňa a potom prišlo to, čoho som sa tak obávala... Neprišli. Preradili ma aj do inej školy, bližšie k decáku, takže som sa nestýkala ani len s Jeremym. Tú časť života som znášala veľmi ťažko.  Presnejšie povedané, nezvládala. A v škole to bolo neznesiteľné. Všetky decká vedeli, že som z decáku a tak sa ku mne správali. Šikanovali ma, brali mi tú úbohú desiatu, posmievali sa mi. Každý deň som mala posedenie s Jenny, ktorá bola taká naša psychiatrička. Ale ja som k nej úprimná, ani nejaká byť nedokázala. Svoje pocity som si nechávala iba pre seba a celkovo zo mňa vznikla uzavretá osoba. Niekedy som už aj zabudla že vôbec žijem. Keď som sa zobudila, ani som neotvorila oči. Len tak som ležala a nehýbala sa. Ale potom som sa nejako stotožnila s mojím mozgom a uznala som, že najlepšie bude, ak sa budem snažiť zabudnúť. Do školy som sa začala učiť, začala som chodievať von a medzi ľudí, skamarátila som sa už so spomínanou Laurie. Laurie Lowen. Ako sa sem dostala ona? Jednoducho. Jej rodičia boli príliš mladí, aby sa dokázali postarať o dieťa. Laurie hovorí, že takto to je lepšie. Nikdy som nevedela, čo tým myslela. Keď som mala 14, ako tak som na Mary, Jeremyho a Janis zabudla. Boli pre mňa len spomienky. 

Karen Stoops, teraz 17 ročné dievča, nikým nechcené. V detstve týrané vlastným otcom, ktorý si to teraz odsedáva za mrežami. Jediný človek, ktorý ju kedy miloval je už mŕtvy. Tým človekom bola jej matka, ktorá zomrela na rakovinu, keď mala malá Karen iba 8 rokov. Karen je krásne, nadáne, šikovné a milé, síce uzavreté dievča. Dievča, ktoré má jednu kamarátku a jedno prianie. Pranie, byť niekým chcená.