sobota, 9. júna 2012

1. I wish


 Ahojte:) Som Sára, píšem taký vymyslený príbeh. Dúfam, že sa bude páčiť. Prvý diel je len taký hoci-aký. Plánujem k tomu napísať asi takých 30-50 častí. Nenútim to nikoho čítať. Je to čiste na vás. Rada by som vedela váš názor. Ak by bolo možné, zanechajte prosím komentár. Zatiaľ všetko. Takže tu to je, 1. diel :))

„Prosím ťa Mary , nemohla by som ešte zostať? Ja nechcem ísť naspäť. Bojím sa,..“ 

„Karen, zlatko. Jasné, že tu môžeš zostať, ale nemôžeš to nechať takto. Musíme ísť na políciu, alebo kam.“

„Nie! Ja nechcem ísť do decáku!“ plakala som jej v náručí.

„Tššššt,.. nikam nepôjdeš neboj“ utešovala ma a rukou prechádzala po chrbte tak, ako to robievala mamka.

Po tom, ako zomrela, začal otec piť, brať drogy, domov si nosiť nejaké pouličné fluandry a samozrejme svoju jedinú dcéru zanedbával, mlátil a zneužíval. Hlavne preto som sa odkradla z domu. Za Mary, mamkinou dlhoročnou kamarátkou. Od základky boli najlepšími kamarátkami. Má dve deti. Janis a Jeremyho. Sú úžasní. Pomáhajú mi. Spávam u nich v Jeremyho izbe. On na nafukovačke, ja v jeho posteli. Tak sa rozhodol on. Nie ja, nie Mary ani Janis. On. Na mamin hrob nechodievam. Nemám rada cintoríny a tú atmosféru. Bojím sa tam. 

„Ahoj“ vyrušila ma zo spomienok Laurie. Je so mnou na izbe. Áno, som v decáku. Tie reči, že do decáku nepôjdem boli iba odrb. Jasné, čo som mohla čakať. Mala som 10 keď sa to stalo. S Mary som išla na políciu. Všetko im povedala. Počas súdu a všetkého som bola u Marry a všetko sa zdalo byť v ako-takom poriadku. No samozrejme, dlho to nevydržalo. Ráno, presne na moje 11 narodeniny na vchodové dvere zaklopala sociálka a zobrali ma do decáku. Celé dni a noci som preplakala na tvrdej posteli medzi štyrmi bledozelenými stenami s hlavou v dlaniach. Síce ma chodil Jeremy s Mary a niekedy aj Janis navštevovať, nebolo to ako kedysi. Prvý mesiac tu boli podľa možností každý deň, druhý mesiac iba dva krát do týždňa a potom prišlo to, čoho som sa tak obávala... Neprišli. Preradili ma aj do inej školy, bližšie k decáku, takže som sa nestýkala ani len s Jeremym. Tú časť života som znášala veľmi ťažko.  Presnejšie povedané, nezvládala. A v škole to bolo neznesiteľné. Všetky decká vedeli, že som z decáku a tak sa ku mne správali. Šikanovali ma, brali mi tú úbohú desiatu, posmievali sa mi. Každý deň som mala posedenie s Jenny, ktorá bola taká naša psychiatrička. Ale ja som k nej úprimná, ani nejaká byť nedokázala. Svoje pocity som si nechávala iba pre seba a celkovo zo mňa vznikla uzavretá osoba. Niekedy som už aj zabudla že vôbec žijem. Keď som sa zobudila, ani som neotvorila oči. Len tak som ležala a nehýbala sa. Ale potom som sa nejako stotožnila s mojím mozgom a uznala som, že najlepšie bude, ak sa budem snažiť zabudnúť. Do školy som sa začala učiť, začala som chodievať von a medzi ľudí, skamarátila som sa už so spomínanou Laurie. Laurie Lowen. Ako sa sem dostala ona? Jednoducho. Jej rodičia boli príliš mladí, aby sa dokázali postarať o dieťa. Laurie hovorí, že takto to je lepšie. Nikdy som nevedela, čo tým myslela. Keď som mala 14, ako tak som na Mary, Jeremyho a Janis zabudla. Boli pre mňa len spomienky. 

Karen Stoops, teraz 17 ročné dievča, nikým nechcené. V detstve týrané vlastným otcom, ktorý si to teraz odsedáva za mrežami. Jediný človek, ktorý ju kedy miloval je už mŕtvy. Tým človekom bola jej matka, ktorá zomrela na rakovinu, keď mala malá Karen iba 8 rokov. Karen je krásne, nadáne, šikovné a milé, síce uzavreté dievča. Dievča, ktoré má jednu kamarátku a jedno prianie. Pranie, byť niekým chcená.




4 komentáre: