Och, s vašich komentárov sa veľmi teším baby:) Som rada, že sa páči a že to vôbec čítate:)
Tu je 3. diel, dúfam, že sa bude páčiť. Prosím, zanechajte komentár:)
"Tak si mi chýbala Karen!" povedal mi stále vo vrúcnom objatí.
"Tak prečo si neprišiel?"
"Nemohol som..."
"Chcem vôbec vedieť prečo?"
"Neskôr ti poviem." áno, dám ti čas na vymyslenie si niečoho,..behalo mi hlavou. "Poď so mnou" povedal po dlhšom tichu.
"Ehm" zakašlala Laurie v snahe na seba upozorniť.
"Vlastne,... my už musíme ísť." vytrhla som si ruku z jeho zovretia a o krok ustúpila.
"Nechoď. Teda nechoďte." opravil sa.
"Musíme byť naspäť o chvíľku, takže musíme." Bože, ako ho nenávidím! Nie,... mám ho rada. Až moc. Nechcem zase cítiť tú samotu, keď si zmyslí, že na mňa zabudne. Musím sa ubrániť tým jeho krásnym očiam a všetkému.
"Hej, Jeremy! Kde trčíš?!" ozval sa nejaký chalanský hlas znútra.
"Poďte"
"Ahoj Jeremy." povedala som rozhodne a rýchlym krokom išla späť a Laurie mi išla v pätách. Žiadna snaha zastaviť ma. Tak ma to bolelo... Zase som prežívala to prázdno vnútri samej seba. Ničota. Ničota a temnota.
"Kto to bol?" spýtala sa Laurie, keď som spomalila. Moje kolená sa podlomili a ja som klesla na zem s hlavou v dlaniach.
"Debil" hlesla som jednoducho. Mala som chuť mu napluť do tváre... No dobre, to zas nie.
"Chceš o tom hovoriť?" opýtala sa súcitne.
Pokrútila som hlavou a s jej pomocou vstala. S hlavou plnou smútku a slzami v očiach sme sa vydali na zastávku. Našťastie práve išiel jeden autobus. Bez váhania sme nastúpili a viezli sa "domov".
_________________________________________________________________________________
"Sme naspäť" hlásili sme sa u Georga, keď sme prišli.
"To ste na aký film boli, keď skončil tak skoro?" opýtal sa podozrievavo. A sme v čom? V riti sme.
"Ne- neboli lístky" zakoktala sa Laurie.
"Keby som mal čas, vyzvedám. Máte šťastie že som zaneprázdnený. Spravte si úlohy." nakázal nám a hlavou naznačil, aby sme opustili jeho miestnosť. Bože, je to tu strašné. Teraz ešte viac ako inokedy,.. Teraz to viac bolí,..
streda 13. júna 2012
nedeľa 10. júna 2012
2. I wish
Ahojte. Takže druhý diel je tu. Dúfam, že sa bude apom trochu páčiť:)
„Pýtala som sa Georga, či môžeme ísť do toho kina.“ hovorila
mi Laurie, keď si dolakovala nechty.
„A?“ opýtala som sa neprítomne, zahľadená von oknom na malú
Aby, ktorú naháňal William. Ako strašne mi je ľúto, že sú tu.
„Citujem: ak hneď po skončení filmu neprídete naspäť, bude
to vaša posledná chvíľa slobody!“ ku koncu zvýšila hlas a naraz sme sa
rozosmiali. Neviem čo by som robila, ak by tu ona nebola.
„Kedy to začína? A na čo ideme a skade zoženieme
peniaze?“ vysypala som zo seba pár otázok a ona sa len uškierala. To
nedopadne dobre...
„Si si istá, že sa chceme predierať týmto všetkým?“ spýtala
som sa Laurie, keď sme vystúpili z autobusu. Pred kinom bolo neskutočne
veľa ľudí. Hlavne báb. Vreštiacich báb. Tlačili sa do vnútra až mi zle ostalo.
V tom kine bude tak dusno,... Pochybujem že nám zostanú nejaké lístky.
„Nemaj strach. Vzadu je tiež
vchod. Síce pre personál, ale nahodíme psie oči a oni nás pustia“ istota z jej
hlasu bola až odstrašujúca. Ale tak čo som mala robiť? Pchať sa tam určite
nemienim. Obišli sme snáď celý areál a konečne sme sa dostali k zadnmu
vchodu. Jediný problém bol, že tam stáli SBSkári.
„Hlavne buď ticho“ šepla mi
Laurie a pomaly kráčala vpred a ja hneď za ňou. „Dobrý deň. Prosím
vás čo sa tu stalo? Prečo všetky tie baby? My sme chceli ísť do kina,.. je
otvorené?“ spýtala sa sladkým hláskom a pri tom sa kývala s jednej strany
na druhú.
„Ha-ha-ha“ zasmiali sa
chlapíci naraz. „My nie sme debilní. Je nám jasné že ich chcete vidieť.“
„Čo?“ nechápala som. V tom
sa dvere otvorili a vyšiel z nich chalan. Krásny chalan. Chalan s hnedými
očami a vlasmi. Pery plné, krásna tvár a to telo,...
„Do riti! Nedáte pokoj?!“
vyhukol na nás. Ten hlas mi bol akýsi povedomý. O krok som ustúpila a Laurie
som potiahla tiež. Ten nervózny ale zároveň nádherný chalan odfrkol a išiel
za budovu.
„Nejaký namyslený debil po
mne vrešťať nebude!“ zakričala po ňom Laurie. On spravil spätný krok a v tom
uhle som si uvedomila, kto to je. Srdce mi prestalo biť, dych sa mi zastavil a slzy
tiekli po tvári. Stála som tam ako ožiarená a hľadela na neho a on na
mňa.
„Karen,...“ šepol potichučky.
Tá slaná tekutina z mojich očí išla stále rýchlejšie. Nič som nevnímala.
Nikoho. Len jeho. Jeho a jeho oči. Spomenula som si na to, ako na mňa zabudol.
Ako sa na mňa vykašlal.
„Nemali sme ísť do toho kina.
Poď Karen, ideme domov.“ hovorila Laurie, chytila ma za zápästie a jemne potiahla.
„Nechoď! Prosím, musíme sa
porozprávať! Prosím,..“ hovoril zúfalo. Ja som to nezvládla. Rozbehla som sa za
ním, hodila sa mu okolo krku a do jeho trička nahlas vzlykala.
sobota 9. júna 2012
1. I wish
„Prosím ťa Mary , nemohla by som ešte zostať? Ja nechcem ísť
naspäť. Bojím sa,..“
„Karen, zlatko. Jasné, že tu môžeš zostať, ale nemôžeš to
nechať takto. Musíme ísť na políciu, alebo kam.“
„Nie! Ja nechcem ísť do decáku!“ plakala som jej v náručí.
„Tššššt,.. nikam nepôjdeš neboj“ utešovala ma a rukou prechádzala
po chrbte tak, ako to robievala mamka.
Po tom, ako zomrela, začal otec piť, brať drogy, domov si
nosiť nejaké pouličné fluandry a samozrejme svoju jedinú dcéru zanedbával,
mlátil a zneužíval. Hlavne preto som sa odkradla z domu. Za Mary,
mamkinou dlhoročnou kamarátkou. Od základky boli najlepšími kamarátkami. Má dve
deti. Janis a Jeremyho. Sú úžasní. Pomáhajú mi. Spávam u nich v Jeremyho izbe. On na nafukovačke, ja v jeho posteli. Tak sa rozhodol on. Nie ja,
nie Mary ani Janis. On. Na mamin hrob nechodievam. Nemám rada cintoríny a tú
atmosféru. Bojím sa tam.
„Ahoj“ vyrušila ma zo spomienok Laurie. Je so mnou na izbe.
Áno, som v decáku. Tie reči, že do decáku nepôjdem boli iba odrb. Jasné, čo
som mohla čakať. Mala som 10 keď sa to stalo. S Mary som išla na políciu.
Všetko im povedala. Počas súdu a všetkého som bola u Marry a všetko
sa zdalo byť v ako-takom poriadku. No samozrejme, dlho to nevydržalo.
Ráno, presne na moje 11 narodeniny na vchodové dvere zaklopala sociálka a zobrali
ma do decáku. Celé dni a noci som preplakala na tvrdej posteli medzi
štyrmi bledozelenými stenami s hlavou v dlaniach. Síce ma chodil
Jeremy s Mary a niekedy aj Janis navštevovať, nebolo to ako kedysi. Prvý
mesiac tu boli podľa možností každý deň, druhý mesiac iba dva krát do týždňa a potom
prišlo to, čoho som sa tak obávala... Neprišli. Preradili ma aj do inej školy,
bližšie k decáku, takže som sa nestýkala ani len s Jeremym. Tú časť
života som znášala veľmi ťažko. Presnejšie
povedané, nezvládala. A v škole to bolo neznesiteľné. Všetky decká
vedeli, že som z decáku a tak sa ku mne správali. Šikanovali ma,
brali mi tú úbohú desiatu, posmievali sa mi. Každý deň som mala posedenie s Jenny,
ktorá bola taká naša psychiatrička. Ale ja som k nej úprimná, ani nejaká
byť nedokázala. Svoje pocity som si nechávala iba pre seba a celkovo zo
mňa vznikla uzavretá osoba. Niekedy som už aj zabudla že vôbec žijem. Keď som
sa zobudila, ani som neotvorila oči. Len tak som ležala a nehýbala sa. Ale
potom som sa nejako stotožnila s mojím mozgom a uznala som, že
najlepšie bude, ak sa budem snažiť zabudnúť. Do školy som sa začala učiť,
začala som chodievať von a medzi ľudí, skamarátila som sa už so spomínanou
Laurie. Laurie Lowen. Ako sa sem dostala ona? Jednoducho. Jej rodičia boli
príliš mladí, aby sa dokázali postarať o dieťa. Laurie hovorí, že takto to
je lepšie. Nikdy som nevedela, čo tým myslela. Keď som mala 14, ako tak som na Mary, Jeremyho a Janis zabudla. Boli pre mňa len spomienky.
Karen Stoops, teraz 17 ročné dievča, nikým nechcené. V detstve
týrané vlastným otcom, ktorý si to teraz odsedáva za mrežami. Jediný človek,
ktorý ju kedy miloval je už mŕtvy. Tým človekom bola jej matka, ktorá zomrela
na rakovinu, keď mala malá Karen iba 8 rokov. Karen je krásne, nadáne, šikovné
a milé, síce uzavreté dievča. Dievča, ktoré má jednu kamarátku a jedno
prianie. Pranie, byť niekým chcená.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)