„Prosím ťa Mary , nemohla by som ešte zostať? Ja nechcem ísť
naspäť. Bojím sa,..“
„Karen, zlatko. Jasné, že tu môžeš zostať, ale nemôžeš to
nechať takto. Musíme ísť na políciu, alebo kam.“
„Nie! Ja nechcem ísť do decáku!“ plakala som jej v náručí.
„Tššššt,.. nikam nepôjdeš neboj“ utešovala ma a rukou prechádzala
po chrbte tak, ako to robievala mamka.
Po tom, ako zomrela, začal otec piť, brať drogy, domov si
nosiť nejaké pouličné fluandry a samozrejme svoju jedinú dcéru zanedbával,
mlátil a zneužíval. Hlavne preto som sa odkradla z domu. Za Mary,
mamkinou dlhoročnou kamarátkou. Od základky boli najlepšími kamarátkami. Má dve
deti. Janis a Jeremyho. Sú úžasní. Pomáhajú mi. Spávam u nich v Jeremyho izbe. On na nafukovačke, ja v jeho posteli. Tak sa rozhodol on. Nie ja,
nie Mary ani Janis. On. Na mamin hrob nechodievam. Nemám rada cintoríny a tú
atmosféru. Bojím sa tam.
„Ahoj“ vyrušila ma zo spomienok Laurie. Je so mnou na izbe.
Áno, som v decáku. Tie reči, že do decáku nepôjdem boli iba odrb. Jasné, čo
som mohla čakať. Mala som 10 keď sa to stalo. S Mary som išla na políciu.
Všetko im povedala. Počas súdu a všetkého som bola u Marry a všetko
sa zdalo byť v ako-takom poriadku. No samozrejme, dlho to nevydržalo.
Ráno, presne na moje 11 narodeniny na vchodové dvere zaklopala sociálka a zobrali
ma do decáku. Celé dni a noci som preplakala na tvrdej posteli medzi
štyrmi bledozelenými stenami s hlavou v dlaniach. Síce ma chodil
Jeremy s Mary a niekedy aj Janis navštevovať, nebolo to ako kedysi. Prvý
mesiac tu boli podľa možností každý deň, druhý mesiac iba dva krát do týždňa a potom
prišlo to, čoho som sa tak obávala... Neprišli. Preradili ma aj do inej školy,
bližšie k decáku, takže som sa nestýkala ani len s Jeremym. Tú časť
života som znášala veľmi ťažko. Presnejšie
povedané, nezvládala. A v škole to bolo neznesiteľné. Všetky decká
vedeli, že som z decáku a tak sa ku mne správali. Šikanovali ma,
brali mi tú úbohú desiatu, posmievali sa mi. Každý deň som mala posedenie s Jenny,
ktorá bola taká naša psychiatrička. Ale ja som k nej úprimná, ani nejaká
byť nedokázala. Svoje pocity som si nechávala iba pre seba a celkovo zo
mňa vznikla uzavretá osoba. Niekedy som už aj zabudla že vôbec žijem. Keď som
sa zobudila, ani som neotvorila oči. Len tak som ležala a nehýbala sa. Ale
potom som sa nejako stotožnila s mojím mozgom a uznala som, že
najlepšie bude, ak sa budem snažiť zabudnúť. Do školy som sa začala učiť,
začala som chodievať von a medzi ľudí, skamarátila som sa už so spomínanou
Laurie. Laurie Lowen. Ako sa sem dostala ona? Jednoducho. Jej rodičia boli
príliš mladí, aby sa dokázali postarať o dieťa. Laurie hovorí, že takto to
je lepšie. Nikdy som nevedela, čo tým myslela. Keď som mala 14, ako tak som na Mary, Jeremyho a Janis zabudla. Boli pre mňa len spomienky.
Karen Stoops, teraz 17 ročné dievča, nikým nechcené. V detstve
týrané vlastným otcom, ktorý si to teraz odsedáva za mrežami. Jediný človek,
ktorý ju kedy miloval je už mŕtvy. Tým človekom bola jej matka, ktorá zomrela
na rakovinu, keď mala malá Karen iba 8 rokov. Karen je krásne, nadáne, šikovné
a milé, síce uzavreté dievča. Dievča, ktoré má jednu kamarátku a jedno
prianie. Pranie, byť niekým chcená.
Vypadá to zajímavě, těším se na další díl ;)
OdpovedaťOdstrániťKrásné :)
OdpovedaťOdstrániťsuper milujem takéto poviedky :) teším sa na ďalšiu
OdpovedaťOdstrániťSom rada že sa páči:)
Odstrániť