nedeľa 10. júna 2012

2. I wish


Ahojte. Takže druhý diel je tu. Dúfam, že sa bude apom trochu páčiť:) 

„Pýtala som sa Georga, či môžeme ísť do toho kina.“ hovorila mi Laurie, keď si dolakovala nechty.
„A?“ opýtala som sa neprítomne, zahľadená von oknom na malú Aby, ktorú naháňal William. Ako strašne mi je ľúto, že sú tu.
„Citujem: ak hneď po skončení filmu neprídete naspäť, bude to vaša posledná chvíľa slobody!“ ku koncu zvýšila hlas a naraz sme sa rozosmiali. Neviem čo by som robila, ak by tu ona nebola.
„Kedy to začína? A na čo ideme a skade zoženieme peniaze?“ vysypala som zo seba pár otázok a ona sa len uškierala. To nedopadne dobre...

„Si si istá, že sa chceme predierať týmto všetkým?“ spýtala som sa Laurie, keď sme vystúpili z autobusu. Pred kinom bolo neskutočne veľa ľudí. Hlavne báb. Vreštiacich báb. Tlačili sa do vnútra až mi zle ostalo. V tom kine bude tak dusno,... Pochybujem že nám zostanú nejaké lístky.
„Nemaj strach. Vzadu je tiež vchod. Síce pre personál, ale nahodíme psie oči a oni nás pustia“ istota z jej hlasu bola až odstrašujúca. Ale tak čo som mala robiť? Pchať sa tam určite nemienim. Obišli sme snáď celý areál a konečne sme sa dostali k zadnmu vchodu. Jediný problém bol, že tam stáli SBSkári.
„Hlavne buď ticho“ šepla mi Laurie a pomaly kráčala vpred a ja hneď za ňou. „Dobrý deň. Prosím vás čo sa tu stalo? Prečo všetky tie baby? My sme chceli ísť do kina,.. je otvorené?“ spýtala sa sladkým hláskom a pri tom sa kývala s jednej strany na druhú.
„Ha-ha-ha“ zasmiali sa chlapíci naraz. „My nie sme debilní. Je nám jasné že ich chcete vidieť.“
„Čo?“ nechápala som. V tom sa dvere otvorili a vyšiel z nich chalan. Krásny chalan. Chalan s hnedými očami a vlasmi. Pery plné, krásna tvár a to telo,...
„Do riti! Nedáte pokoj?!“ vyhukol na nás. Ten hlas mi bol akýsi povedomý. O krok som ustúpila a Laurie som potiahla tiež. Ten nervózny ale zároveň nádherný chalan odfrkol a išiel za budovu.
„Nejaký namyslený debil po mne vrešťať nebude!“ zakričala po ňom Laurie. On spravil spätný krok a v tom uhle som si uvedomila, kto to je. Srdce mi prestalo biť, dych sa mi zastavil a slzy tiekli po tvári. Stála som tam ako ožiarená a hľadela na neho a on na mňa.
„Karen,...“ šepol potichučky. Tá slaná tekutina z mojich očí išla stále rýchlejšie. Nič som nevnímala. Nikoho. Len jeho. Jeho a jeho oči. Spomenula som si na to, ako na mňa zabudol. Ako sa na mňa vykašlal.
„Nemali sme ísť do toho kina. Poď Karen, ideme domov.“ hovorila Laurie, chytila ma za zápästie a jemne potiahla.
„Nechoď! Prosím, musíme sa porozprávať! Prosím,..“ hovoril zúfalo. Ja som to nezvládla. Rozbehla som sa za ním, hodila sa mu okolo krku a do jeho trička nahlas vzlykala.


4 komentáre:

  1. Moc pěkné :)) Kdy bude další?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Plánovala som pridať dnes, ale teraz som prišla domov z tréningu a idem sa učiť ešte fyziku a dejepis, takže zajtra :)

      Odstrániť
  2. skveléé :)
    som zvedavá na tvoju poviedku, vyzerá byť zatiaľ dobrá ;)

    OdpovedaťOdstrániť